Kontakt:

Napíšte nám:

Cintorín:

Zvyky a nárečia

Ján Herkeľ
30. 12. 1816 Vavrečka – 26. 4. 1896 Bziny
katolícky farár folklorista

Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti v roku 1897 priniesol jeho štúdiu Zvyky a obyčaje pred i počas svadby v Bzinách a na okolí. Uvádzame tu pôvodný text štúdie:

Zvyky a obyčaje pred i počas svadby
Mládenec, keď sa rozhodol slobodný stav svoj zameniť za manželský, pošle do toho domu, odkiaľ mieni dievku za ženu vziať, ženu na výzvedy: či tá dievka a jej rodičia k tomu privolia, alebo nie? Jestli privolia, potom už vyberie sa mládenec s viacerými priateľmi do toho domu na vohľady. Pri tej príležitosti dohovoria sa obe stránky ohľadom času sobáša a vena, alebo ako u nás hovoria: koľko sľubujú rodičia do venčeka?

- Asi pred 50 rokmi bolo v obyčaji, že mladý zať so svojimi priateľmi išiel pred treťou ohláškou do domu svojej oddanice, kde sa sprstenkovali. Vtedy dostal mladý zať to veno - 10, 15, najviac 20 zl. šajnových, potom jeden veľký koláč, ktorý sám mladý zať niesol pred muzikantmi do domu svojho. Z toho koláča po kúsku mladý zať porozposielal priateľom a blízkym susedom svojim "na vďaku"; priatelia a susedia ale poslali mladému zaťovi darom niečo zo zbožia.

V deň sobáša ráno družba zvoláva družinu do domu svadobného, vinšujúc:
Vinšuje vám náš pán principál dobré a šťastlivé ráno a prosí vás, aby ste si nesťažovali vyslať túto našu pannu mladú, ktorú cituje za družicu na to krásne veselie, lebo nemáme prvšieho, ako tieto tri povinnosti od P. Boha nám ustanovené:
1-vé ku sv. krstu,
po 2-hé ku sv. sobášu,
po 3-tie do matky zeme odprevádzať.

Pritom vinšujem vám dobrého zdravia na tomto svete; keď vás ale Pán Boh z tohoto sveta povolá, vinšujem vám večnú slávu nebeskú. Amen!

Keď sa zíde všetka družina do domu svadobného, pán starejší zavinšuje nasledovne:
Čítam v 1-vej knihe Mojžišovej v kapitole 1-vej: Boh všemohúci stvoril nebo i zem, slnko, mesiac a všetky zveriny, v šiesty deň ale stvoril človeka a dal mu meno Adam; i videl, že človeku tomu nemožno žiť bez pomoci; i spustil na Adama veľmi tuhý sen a vyňal z tela jeho jedno rebro a stvoril z neho Evu a odovzdal ju Adamovi za manželku, z čoho Adam mal radosť velikú. I osadil ich Boh do raja, kde žili v radosti a nevinnosti. I radoval sa boh, že všetko bolo veľmi dobré a ten príklad, to jest sviatosť stavu manželského, zanechal nám.. Tak i tento náš pán principál umienil sebe stav svoj slobodný premeniť a do stavu manželského vstúpiť a preto vyvolil si muža za vodcu tejto kompánie. Z toho sa velice teším a radujem a za šťastný tento deň pokladám. Tehdy vinšujem vám, všetkej tu prítomnej družine, aby boh dal dielo toto, ktoré začíname, šťastlivo aj dokonať a tú pieseň v tom nebeskom raji nám všetkým tu prítomným so svätými prespevovať.: sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!
Amen. Pochválen Pán Ježiš Kristus!

Družbovia idú po mladuchu ku sobášu s vinšom nasledujúcim:
Vinšuje vám náš pán principál dobré a šťastlivé ráno a prosí vás, aby ste nám ráčili vašu pannu mladú ukázať a oddať ku potvrdeniu stavu manželského do chrámu Božieho.

Rodičia mladuchy povedia: My vám ju ukážeme a odovzdáme, ale sa nám musíte zaviazať, že nám takú prinavrátite.

Ja, akožto ablegát a sluha nášho pána principála kompánie zaväzujem sa, že túto vašu pannu nielen takú prinavrátim, akú ste vy mne oddali, ale o mnoho krajšiu, Duchom sv. nadchnutú a sviatosťou stavu manželského potvrdenú.

Po sobáši družba idúc i s družicou do domu mladuchy na obed, mladuchu rodičičom jej odáva so slovom:
Ja akožto ablegát a sluha nášho pána principála kompánie, ako som sa zaviazal vašej opatrnosti: že túto vašu pannu mladú nazpäť vám prinavrátim, tak vám ju aj prinavraciam, ale o mnoho krajšiu, duchom svätým nadchnutú a sviatosťou stavu manželského potvrdenú.

Na večer, keď príde všetka družina do domu mladuchy, odovzdáva táto ručník mladému zaťovi. Pán starejší mladému zaťovi dá vyviesť inú do druhého razu pred oči a pýta sa ho: či sa priznáš tejto osobe?
Mladý zať odpovie, že nie! Až na treťom raze predvedú mu opravdovú mladuchu.

Pán starejší, držiac ručník v ruke, zavinšuje nasledovne:
O stave manželskom čítame vo Svätom Písme: že kto v dobrom a pobožnom stave manželskom svoj sľub verne zadrží, ten jednu korunu večnej slávy obsiahne. A po-tom i to čítame: že nie je dobre samotnému človeku na tejto zemi žiť, lebo ak by upadol do nejakej choroby, nemal by ho kto pozdvihnúť. Tak i tento náš poctivý mládenec vo svojej pamäti tú múdru myšlienku majúc, vyvolil sebe jednu z tých opatrných panien, ktorá má byť poctivá, ktorá svojmu ženíchovi išla v ústrety, ktorej olej horel v lampe až do príchodu ženícha. I táto naša poctivá mladá pani majúc vo svojej pamäti svoj budúci stav manželský ako opatrná, poctivá panna vlákenko ku vlákenku, nitku ku nitke skladala a tak tento ručník, túto šatku uchystala, aby v budúcom stave manžeslkom so svojim ženíchom, keď budú ťažko pracovať, v potu tváre svoj chlieb vyhľadávať, aby mali čím zotriť pot z tváre svojej, a tak ti tento ručník táto tvoja mladá nevesta oddáva, aby si ho vďačne prijal.
Mladucha sa odoberá od svojich rodičov.

Pán starejší v jej mene hovorí nasledovne:
Moji milý a úprimný rodičia. Ja vás prosím ponížene po prvý, druhý i tretí raz i pre tých päť rán, ktoré Kristus Pán trpel za nás na kríži, i pre milosrdenstvo Božské, aby ste mi ráčili odpustiť, s čím som ja vás buď smiechom, buď žartom alebo akýmkoľvek zlým úmyslom počas môjho života a bývania u vás až podnes rozhnevala. Za vašu hrivnu, ktorú ste mne z vášho majetku nadelili, ponížene vám ďakujem, a vinšujem vám, aby vám Boh za to mnohonásobne odplatil. Prosím Pána Boha, aby vás sám tuná opatroval. Keď vás ale z tohto plačlivého, klamlivého údolia t. j. z tohoto sveta povolá, vinšujem vám za moju výchovu korunu slávy nebeskej.
Amen!

Mladuchu dovezú do domu manželovho.
Starejšia mladuchu venkuje a vodí ju okolo družbov a družíc, držiac v rukách horiace sviece a za každým obídením do vôkola spieva nasledovné piesne:


Pochválen Pán Ježiš, páni starejší, dajže Bože šťastia Kriste Ježiši.
Pochválen Pán Ježiš, hudcovia moji! zahrajteže vy mne po mojej vôli.

Ach venku, venku, zelený venku, veď som ťa ja vila v zelenom hájku.
Veď som ťa ja vila posmievajúci, a teraz ťa skladám nariekajúci.
Zahrajteže vy mne, ako vám kážem veď vám na ostatok meštek rozviažem.
Keď som išla z kostola, stratila som veniec, našiel mi ho družba, švárny mládenec.
Ach môj milý družba, pekne ťa prosím, dajže mi ten veniec, rada ho nosím.
Keby si ten veniec rada nosila, ešte by si krajšie družbu prosila.
Ale že ty veniec nerada nosíš, preto si ty družbu krajšie neprosíš.
Ďakujem ti pekne, Panna Mária, že si mi poctive veniec zložila.
Ďakujem vám pekne, moja milá mať, veď ma nebudete už viac zapletať.
Ďakujem vám pekne i vám divčatá, veď ja už nebudem vám kamarátka.
Ďakujem vám pekne i vám panenky, že ste sa mi neraz v kostole pomkli.
Ďakujem vám pekne i vám mládenci, že ste mi dávali poctivosť v tanci.

Tie oravské zvony tak krásne zvonia, veď tebe, Mariška, už veniec zronia.
Ach ťažký je, ten stav vojenský, a ešte je ťažší ten stav manželský.
Ach ten stav vojenský porušiť môže, ale stav manželský zrušiť nemôže.
Ach milé ste moje, ach krásne vlasy, veď som vás už dala za prsteň zlatý;
Ustúpte že sa mne na druhú stranu, čo si ja prevediem moju milú paňu;
Ustúpte že sa mi zo strána na cestu čo sa prevediem s pani nevestu.

Janíčko mladý, mohol si zažiť rady,
netreba ti bolo ženy, keď sa oženíš,
krásu premeníš, už nebudeš červený.

Mala som ísti kvieťa saditi,
ale som omeškala;
mali mi príti páni zemäňá
ale som ich prehrala.

Ach, ženy, ženy, poraďte že mi,
mrchavého muža mám, v noci mi nespí,
za inými myslí, čože ja mu robiť mám?

Pôjdu do poľa natrhať zeľa,
všelijakého koreňa;
keď ho okúsi, zmak ho vziať musí
a ja budem slobodná.

Čije sa to pávy

Potom ide družba z komory do izby ku stolu s vencom a odovzdáva ho starejšiemu, vinšujúc nasledovné:
Pán starejší, ja akožto nášho pána principála kompánie sluha, chcejúc svoju povinnosť dokončiť, predkladám vám z tejto pani mladej korunu, ako znak poctivého panenstva. Ako holubica po potope sveta do korábu doniesla ratolesť Noemovi, tak som i ja vám túto ratolesť doniesol na potechu tu prítomným; a ako sa táto ratolesť, zelenými listami ukrytá, spolu drží, vinšujem, aby táto pani mladá sa tohoto mladého manžela svojho v stave manželskom až do úplnej smrti pridržiavala, aby v láske, pokoji spolu nažívali a jednu korunu slávy nebeskej obsiahli, kde svätí spievajú: Slávu Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Amen.

Keď mladuchu z komory čepcom zavitú volajú, spievajú pri komorových dverách nasledovne:
Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem deväť, desať, už jedenásť. Poďže, dievča, poďže do nás.

U nás boli také veci, tu jeden z nás takto svedčí:
Včera dievča, dneska žena, už je v čepci začepčená.

Tú pálenku, v truhle ju máš, poď do izby, tam nám ju dáš.
Poď, poď, hybaj, doista, hotové sú naše ústa.

Muzikantom dobre zaplať a spevákom dobre naklaď.
Muzikantom po koláči a spevákom po kabáči.

Keď starejší mladuchu už zavitú z komory do izby ku stolu dovedie, vinšuje nasledovne:
Ráčte na mňa pozor dávať, chcem vám niečo preukázať. Pozrite na túto paňu, ktorá bola prvej pann(ou)u, a teraz sa už zmenila, ako čoby tá nebola. Prvej bola v peknom venci, a teraz je v krásnom čepci. Keď veniec z hlavy skladala, smutne za ním pozerala; keď si čepiec založila, od radosti vyskočila a takto prehovorila: Hej, prvej som taká bola, bola som sa páčila; a toť veru na môj pravdu, dali mi čepiec na hlavu.


Pozrite sa, staré  v tom zelenom háji v tej zelenej brezine;
čo som ich chovala, čo som ich chovala, keď si ty bol na vojne?
Zakázala som si s mojím Janíčkom trikrát hovoriť,
ale som musela pri svätom oltári moju vôľu podvoliť.

Na prahu stála krásna zostala ako ruža červená;
z prahu skočila, krásu zmenila ako tráva zelená.
Šla do komory, plakala, šla do komory, plakala,
svoj zelený venek za zlatý prstenek skladala.
ani ja ho nosiť, ani ja ho nosiť, už viacej nebudem,
ani ho ja, milý mocný Bože už viac nosiť nemôžem.

Družba v komore mladuche veniec z hlavy sníma:
Družba: Milá pani mladá, či dovolíš tento poctivý venek z tvojej hlavy sňať?
Mladucha: Nie! radšej hlavu sťať.
Družba: Milá pani mladá, či dovolíš tento poctivý venek z tvojej hlavy sňať?
Mladucha: Nie! radšej hlavu sťať.
Družba: Milá pani mladá, či dovolíš tento poctivý venek z tvojej hlavy sňať?
Mladucha: Nie! radšej hlavu sťať.
Družba: Milá pani, ja ti tento tvoj poctivý venek z tvojej hlavy snímam. Ale ti tvojej poctivosti neodoberám a na miesto tohoto poctivého venca vinšujem ti korunu stavu manželského, to jest krásny čepiec. Keď ťa ale Pán Boh z tohoto sveta povolá, vinšujem ti korunu slávy nebeskej.
Amen.

ženy, či jej to pristane veľmi. Ak dáku chybu vidíte, to vyrozumieť musíte; ale si vy nemyslite, že tento čepiec (len jeden) vidíte; má ich ona v truhle sedem, na každý deň bude jeden; ktorý sa jej páčiť bude, z hlavy jej nikdy nezíde. Pozrite nevesty, veď ste vy boli tiež v šťastí. Pozrite sa i dievčatá, každá buď vlúdna, usmiata, tak poctive noste veniec, založia vám krásny čepiec. To vám zo srdca vinšujem a žiadam.
Pochválen Pán Ježiš Kristus!

Pán starejší v mene mladuchy odovzdáva dary a koláč rodine mladíkovej s vinšom:
Všetci tu prítomní novopriatelia! Táto naša pani mladá, majúc v pamäti tú novopriateľskú lásku, s ktorou sa svojmu novomanželovi v dnešný deň zverila, všetkým tu prítomným novopriateľom sa zavďačuje týmito darmi, šatkami a koláčom, ktoré vám tu predkladá a prosí a žiada od vás, aby ste vďačne od nej prijať ráčili.

Tým je svadba skončená.


 

...Počas leta voňal kedysi celý chotár vôňou pokosenej trávy, suchého sena, ozýval sa klepot kladiviek pri kovaní kosy a spev žien...

Trávnice zozbierala Margita Poláčeková:

 „Hrabaj dievča, hrabaj, to seno zelenvo,

veď ho nakosilo chlapä podarenvo.

Hrabala, hrabala, nič nenahrabala,

od veľkiewho žiaľu, hrabľe polámala.

Keby já vedela, kďe muoj milí kosí,

veď by mu doniesla, na tanieri rosi.

Zdalo sa mi, zdalo, že poľom ide dážď,

a to sa muoj mily, vyberá na sobáš.

Poľana, poľana, Hunčagovho Jana,

Poľanu skosiľi, Jana obesili.

Keď si já zaspievam, na vrchu poľami,

ako by zahraľi, v kostole organy.

V tom Kubínskom poli, hlavička ma bolí,

a na Bzinskej strane, bolieť ma prestane.

Keď si já zaspievam, na vrchu Krnáča,

počujú ma chlapci, až do Pokriváča.

Spievala by ťenko, bolí ma hrdielko,

spievala by hrubo, nebuďem tu dlho.

Keby sa mi chcela, sloboda navráťiť,

veru by si dala, vrkvočik pozláťiť.

Veru by si dala, samími dukátmi,

ale sa mi to už, veru nenavráti.

Neprš že daždíčku, veď si pršal včera,

zhovej že nám zhovej, aspoň do večera.

Trávička zelená, zelenaj sa mi,

moje bledé líčko, začerveňaj sa mi.

Keď som já aj bledá, bledulinká bledá,

ale ma moja mať, za červenú nedá.

Kým sa tá červená, do zrkadla nazre,

bledulinká bledá, batoch trávi nažne.

Maľina, kaľina, nad horou sa kníše,

kto koho rád vidí, lístoček mu píše.

Ako tá povoja, po zemi sa sťeľe,

kto koho rád vidí, zďaleka sa smeje.

Hrabaj dievča hrabaj, to seno zelenvo,

veď by som hrabala, nemám nakosenvo.

Včera bol utorok a dneska je streda,

veru mne vo štvrtok, frajera netreba.

Tak by som spievala, až by hory zneli,

až by ma počulo, moje potešeňí.

To moje hrdielko, ako organ ide,

v ktorom že mi poli, organovať bude.

To moje hrdieľko len, ako krkolko.

nebude ho slúchať, voľačí šuhajko.

Zachď slnko, zachď, za ker kalinový,

povedz dobrý večer, mvojmu frajerovi.

Poďme že mi domov, už slnko nad horov,

kým dôjdeme domov, bude na komorov.

Spievaj si dievčatko, ako si spievalo,

buď takvo veselvo, akvo si bývalo.

Ukážky z nárečia

Bziny, jún 1960

Ako spievali ďieučätá pri seňe na Bzinách

Na Bzinách ďieučätá svievaľi pri seňe:

Keť si jä zaspievam na vrchu Krnáčä, hojäjä, hoj,

Počujú mä chlapci až do Pokriváčä, hojäjä, hoj.

Veť sa mi ohášä niže Mikulášä, hojäjä. Hoj,

Ohlás a mi ďaľej, starodáuni fräjer, hojäjä, hpj!

Poľäna, poľäna, mučä toho Jäna, hojäjä, hoj,

Poľanu skosiľi, Jänä oženiľi, hojäjä, hoj!

Rozprávala Zuzana Jančeková, nar. 1904 v Bzinách

Bziny, máj 1972

Na Ondrejä haluški varievaľi

Na Ondrejä haluški varievaľi i ploti oträsaľi. No veť preto, abi ďieuka veďela, za koho sa vidá. Do hališeig zakrútiľi mená mláďencou a chtorá višla navrch, to mau biť ten. Na Viľiju treba ísť pret pounocou zo sviečkou na pupjt, to ďieuki robä, a koľko rás f piecke praskňe, s toho čísla zäť tej ďieuke buďe.

Od Lucije do Božieho naroďeňä treba každí deň zahriunäď do jäblka a na Božou naroďeňä vínsť na priedomä a jeablko zesť, Chto prví puojďe takto cestou, takou meno buďe maď muž ďievki. A jä som tiež zahrízala a išla jez na priedomä a prví išieu žid Ignác Šäjman, čou maľini skupävau, a potom mouj muž Ondrej. Nuš to takie povedački.

Rozprávala Zuzana Jančeková, nar. 1904 v Bzinách

Bziny, december 1966

Keť so bolo takuo ďieučä

Keť som bolo takou ďieučä, ftedi strojou ňebolo ňojäkích, šetko sa ľen robievalo rukaní. Mláťiľi cepamí, slamu rezaľi tiež ľen rukamí. A koľko ráz žena s chlapom do večera i do noci mláťiľi na humňe. No išla pomuocť chlapovi, i rezaď mu pomáhala, keď ňestačiu, potom variť a v zime aj do pounoci präsť, to bolo na žeňinej hlave. A ráno aj okolo treťej stávaľi a pritom si miseľi šetko porobiť, i prať, i šiť, šetko, čuo treba, sa porobilo, no aj ďeťi opatriť. Aľe keď na jär ženi vistreľi plátno na lúku, na bieľoviská, eš sa to sľňiečko smälo na tú robotu. Akuo ľen bolo penučkuo, to pláťenko bielo. A šetká bieľizeň sa ľen s ňeho nosila. Keď višľi ľuďä f ponďelog na poľe, tak sa beľeu ten svet ako husi. Chlapi šeci mali ľen biele košeľe ako sňech ako biele motíľe boľi po poľi, a ženi ťieš šetko pláľenuo.

Ženi si každú zimu ľen teho plátna natkaľi i po šesť, seďem kusou, a to ľen zo samieho ľänu, ľebo pamuku fvedi ňebolo, ešťe sa ňigďe ňekupovau. A tá bieľizeň sa veľmi pekňe prala, aňi midlo sa ňepotrebovalo. Šetko sa namočilo do zimnej vodi a pokládlo sa do takej veľkej nádobi, diežä sa volala, a na to prestreľi hábu a daľi tam hodňe bukovieho popola a vodu variľi. Tú preľievaľi. A keť to bolo horúco, išľi na Oravu prať. Piestamí sa pralo, vädz žien naras právalo, ľen takí pľeskod bou ňeras tam.

A ľuďä ftedi robiľi vädz hoďín ako teras. Osemnásť i dvacäť. Ej, nežiľi tí v roskoši, ňie veru, ako dňez žije každuo.

Rozprávala Melánia Gašajová, nar. 1881 v Bzinách

Ako zme sa jednaľi na järmaku

Keť som šieu na järmag do Ťeplej, tag zafčaz rána bolo veľmi zima, nu som si šuchnú najpru dua deci páľenki aj štvrť kila klobási, abi som bou siľnejší ku tej zjednanke, keť sa mi dačuo fträfí. Prichoďí ďeväta hoďina, prichoďí i statok. Pozerám sa po tích párach, chtorá bi mi skutočňe bola. Naras som prišieu na jednu, chtorá sa mi skutku spáčila. Tak som sa pítau toho gazdu:

„Čou ích ceňíťe?“ A ten mi povedau pribľižňe:

„No čou pánboh dá.“ A jä som sa ho pítau druhí ras:

„Chcem veďieť, čou ích ceňíťe?“ A on mi hovoriu:

„No tricäť stoviek.“ No začäľi zme sa aľe jednať, Jä som mu sľúbiu najrv polovičnú cenu, aľe on ňekceu pristať a kričäu:

„Strať sa mi z očí! Čou mä potkušuje?“ Aľe jeho präťeľi mu potom tak povedaľi:

„Prvieho kupca zafčäz rána ňogdi ňeopúšťäj! Ľepšuo zafčäz rána dačou ako do večera nič.“ No a potom zme sa pribraľi do tukšej jednanki. Podhoˇiu som mu ťisíc korún. Jeho súseďi aľe, čou prišľi s ňím, takto povedaľi:

„Spuz mu ťisíc korún a tak sa potom zíďeťe!“ A on vräveu:

„To je šetko málo! Ocu maťeri, tie voli sa hodni väcej.“ Aľe jä som mu ešťe ťisíc korún podhoďiu a jeho stránka mu zas takto hovorila:

„Spuz mu ti päcto korún.“ A on naozäj spusťiu päcto korún, najedovau sa a povedau:

„Čou buďe voda horieť, už ňedám lacňejšie!“ a jä som mu povedau, že mu dám ešťe päcto korún, aľe aňi haľierň väc. A potom som mu ťäpnú na jeho ruku:

„Ak to ňebuďe tak, ňaháme sa tak!“ No i veru jednaľi zme sa ďaľej. A jä som mu potom ešťe znova tristo korún podhoďiu a kamaráťi jeho mu tag hovoriľi:

„Ti mu tristo korún hoť a tak sa zíďeťe!“ Jä som mu na to pristau, čou povedaľi stránki, lapiu som mu ruku a som mu ťäpnú:

„Pristávam na stránki, tu máťe, ňech vás pánboh živí!“ A on potom ešťe ňepristau a jä som mu za s povedau:

„moje sa peňaze a vaše sa volkim tag ňah vás paromi poberú, jä tíh volou ňekcem!“ Aľe on si to rozmisľeu, zauolau mä nazat, ľen sa ešťe jednau, že misím odomáž zaplaťiť. A f tie čäsi som mu puknú na ruku:

„Ňeh vás pánboch živí na tích peňäzoch a mňä ba tíh volkoch!“ A už zme boľi zjednaní. Keď zme odomáš piľi, šeci zme si staľi a poháriki zme držäľi do ľuchtu. A jä som ím potom zavinšovau:

„Ňech ftedi na ten statoček škoda príďe, keť sa tieto kvapki“ a ftedi zme šeci poľäľi zem „spolu zídu!“ A pri odomáši bolo veru veselo. Šeci zme veselo spieuaľi a potom zme zas fstaľi a takto spieuaľi:

/Pozdrav pánboch ckľenárä, chtorí nadú ťebä! O, ckleňočko ckleňená, dobré vínko s ťebä!“ A to zme aj vädz razí zopakovaľi a zaz ďaľej spieuaľi. A tí Ľuptáci boľi raďi, že zme tak skončiľi.

Potom som šieu už z volmí domou, ešťe som ňeveďeu, či som dobre kúpiu, či zľe. Aľe ftedi sa mi tie voli vidariľi, dobrie boľi, dlchšie som íh mau, na hoľi mi veľmi zmocňeľi. Ňemau som s ních škodu. Ždi sa tag ňepodarilo rúče kúpiť.

Rozprával Ján Duraj-Šimo, nar. 1906 v Bzinách

Zapísal: PhDr. Anton Habovštiak, Csc.